Matej Siget

Vo vani sa mi vždy premýšľa najlepšie a som si istý, že pokiaľ by som v nej mal počítač, každý deň by som mal asi nový blog. Ležiac v horúcej modrej vode zafarbenej mätovou soľou, som tak začal premýšľať nad známou otázkou, či byť alebo nebyť. Ako to teda je?

Dá sa vôbec porovnať bytie s nebytím? Byť znamená existovať, vnímať a byť vnímaný. Znamená to deliť sa o to pekné, aj trpieť to menej pekné. No stále znamená „byť“ niečo odlišné pre odlišných ľudí.
Na druhej strane „nebyť“ je všeobecné. Znamená tento pojem vlastne niečo? Pod pojmom nebyť ma nič konkrétne nenapadá. Nikto z nás nevieme, aký je to pocit a čo je najdôležitejšie – nebudeme vedieť. Pre veriaceho nič také ako nebytie neexistuje – existujú iba odlišné formy bytia. No a neveriaci si sotva niečo predstavuje. Neboli sme milióny rokov pred narodením.

Je náročné byť? Je náročné znášať nástrahy života? Oplatí sa vzdať sa niečoho v podobe bytia a existencie pre nič v neexistujúcej forme v jednej sekunde?
Oplatí sa pre pár chýb prísť o všetko a dostať sa nikam? Myslím si že keď sme, mali by sme byť. Nehľadám v tom žiadne duchovno, mám iba pocit, že je škoda premárniť šancu vnímať a byť vnímaný.

Ak sa niekto snaží utiecť z problémov, ktoré má, uteká nikam. Do slepej uličky, kde stratí akúkoľvek šancu na zmenu. Ukončí to definitívne. A skončí minimálne ako porazený.

Preto otázka neznie byť či nebyť. Nemožno tieto pojmy postaviť do rovnocennej polohy. Otázku treba postaviť: všetko alebo nič?

Samozrejme pokiaľ nestaviame otázku „nebyť“ do iného zmyslu. Nebyť ničím v živote je niečo odlišné. Mnohí ľudia boli pokladaný za nič, jednoducho „neboli“, pretože to tak povedali iní, silnejší a mocní. Nešlo však o vlastný výber, takže pokladať otázku je nanajvýš zbytočné. Keď si mám vybrať, sotva by som si vybral byť pokladaný za dobový plevel. Z odstupom času však zisťujeme. že práve ten „plevel“ bol často krát inteligentnejší a hodnotnejší ako samozvané vyššie kasty. Pálenia na hranici sú dôkazom toho, ako aj z nebytia postupom času vzíde honosné, vznešené bytie, ktoré je však len odleskom doby a dodatočným uznaním, ktoré trpiteľovi veľa radosti neprinesú.

Takže sme sa dostali k novo položenej otázke, či všetko alebo nič. A to už nepriamo záleží na jednotlivcovi, či má chuť na všetko, aj keď v možno nie najlepších podmienkach, alebo nechce nič, a najradšej by sa vzdal všetkého. Aby sa dostal do pasívnej roviny „ničoty“, kde ho nebudú vyrušovať telefonáty, susedia, nebude riešiť vzťahové a finančné komplikácie,  no na druhej strane nebude vedieť, aké to je.