Matej Siget

Mnohé okolnosti môjho života ma doviedli k premýšľaniu o turizme našej krajiny. Či to už boli precestované kontinenty alebo neustále otázky zahraničných priateľov o Slovensku, či vlastné nutkanie nás zviditeľňovať.

 Prvé klamstvo (alebo omyl) je samotná predstava, že nemáme čo ponúknuť. Opak je pravdou. Ťažko si predstaviť krajinu s našou rozlohou, ktorá môže ponúknuť to, čo zvládneme my. Problém sa skrýva v samotnej prezentácii toho, čo máme.

Pri rozhovoroch s ľuďmi z celého sveta ma zamrzí a prinúti zamyslieť sa jeden fakt. Takmer všetkých našich susedov cudzinci poznajú. Prečo sa dostávame na okraj záujmu svetového turizmu a prečo keď sa nám hodí záchranná slamka, nevieme ju využiť? Nebolo to raz, čo sme sa dostali na stránky turistických magazínov ako vhodné destinácie. Či sú to lyžiarske strediská, mestá,  kultúrne pamiatky alebo festivaly. Nebolo to jedenkrát, čo sme investovali do reklám do rôznych televízií. Za celkom veľké peniaze veľa muziky, pretože spoty boli väčšinou krásne. No turizmus ani jedna zo spomínaných vecí radikálne nezlepšila.

Sme snáď zlí hostitelia? Radi sa sami chválime svojou pohostinnosťou. Z vlastnej skúsenosti však viem povedať, že ide o čistý mýtus. Sú krajiny, miesta na svete, kde si turistov vážia. A verte mi, že cestovateľ pocíti, keď si ho hostiteľ očividne a úprimne váži. A hostiteľ cíti rešpekt a úctu. Voči jeho kultúre, voči jemu samému. Hrdosť, že spravil všetko čo mohol, aby sa hosť cítil úspešne, rozpovedal o tom svojim priateľom, vrátil sa opäť.
  U nás je to bohužiaľ inak. Nemusíte byť cudzinec, aby ste videli, ako sa s hosťami zaobchádza na Slovensku. Nie je totiž umenie predať vyčačkaný 5 hviezdičkový hotel, jeho večne usmiatych zamestnancov a tip-top servis. Tomu neuveria všetci. Pravým zážitkom je autenticita. A tam začína problém. Čašníčka na vás zazerá, že ste ju vyrušili z pauzy. Možno práve pozerala Búrlivé víno. Recepčný neovláda ani jeden cudzí jazyk a nie je ochotný zohnať pomoc, alebo si pomôcť svojpomocne, čo dnes nie je extra problém.  Nie sme schopní vyhadzovať odpadky do smetného koša. Hrdíme sa zábermi na čistučkú krajinu. Lenže to turista neuvidí.

Nevyužitý potenciál sa skrýva v desiatkach atrakcií, možností, ktoré máme. Kúpele by sa kvalitou mohli rovnať maďarským, ktoré pozná takmer celý svet. Mohol… Ale nie je to tak, pretože momentálne je našou prioritou zhoršovať podmienky na podnikanie. A štát evidentne inak pomôcť nevie. Schátrané kúpele Korytnica môžu ísť príkladom. Myslíme si snáď, že sa najeme z minulosti a zašlej slávy?

Športový turizmus je vlastnou kapitolou celého problému. Nemusím nikomu opisovať, aké obrovské možnosti sa u nás skrývajú. Hlavné mesto nemá ani len reprezentačný bazén. Investovať sa nechce ani do športov, ktoré u nás majú tendenciu byť kvôli podmienkam úspešné. Biatlon, lyžovanie, skoky na lyžiach. Nie sú podmienky. A keď sú, nikomu sa nechce zviditeľňovať ich. Žiť z majstrovstiev sveta v hokeji sa nedá navždy, najmä ak máme možnosť usporiadať podobné podujatia. Ak v tom však niekto nevidí návratnosť, môže sedieť so zalomenými rukami, klikať na link o super článku, kde sa spomína, že Slovensko sa ocitlo medzi top 15 destináciami roka. Čakať, že sa turista z Marsu zastaví pri jeho reštaurácii a dá si halušky z prášku

Bez reálnych činov jednotlivcov, spoločnosti a samozrejme kompetentných, sa z pár pekných slov na papieri nenajeme. A z krajiny, ktorá má väčší potenciál na zimné športy ako susedné Česko, väčší potenciál v historických a kultúrnych pamiatkach ako veľa krajín ktoré sa nimi pýšia, ostane krajina, ktorá bude na turistov čakať so zápalkou v ústach, rukami vo vreckách a s ľuďmi nepripravenými ukázať to najlepšie zo seba a svojej domoviny.

 Mnohí ma kritizovali, keď som im prezradil, že Slovensko prezentujem mnohým cudzincom aj s jeho nedostatkami. Tí mnohí si však neuvedomujú, že autenticita a úprimnosť je to, čo zaujme ako prvé. Mojim najväčším úspechom bude, ak známi, ktorí majú prísť navštíviť Slovensko, odídu s pocitom, že som ich v rozhovoroch neoklamal a že o našej krajine povedia ďalším ľudom.