Matej Siget

I. časť http://matejsiget.blog.pravda.sk/2013/01/17/tradicne-hodnoty-i-pokus-o-poviedku/

Zobudil som sa rovnako ako tri dni predtým. Na smrť unavená bábka, ktorú z postele dostala iba vôňa pripravujúceho sa jedla v kuchyni. Asi desiata baba, asi desiate rôzne jedlo. Najlepšie na tom všetkom je, že suroviny si sami prinesú a pri obrovskom okne s výhľadom na celú Bratislavu varia iba pre mňa. Moje slúžky. Môj majetok. Dnes im stačí iba luxusný byt na najvyššom poschodí, s nadštandardným priestorom, po ktorom sa môžu pohybovať. Žiadna minulorežimová králikáreň. Stačí im pár nežných slov, ktoré nemyslíte ani trocha vážne. Nakŕmite ich tým, čo chcú. A potom ich môžete zarezať a dať si ich ako hlavný chod.
Nezabudol som na to, čo som si povedal večer. Zabudol som však na sľub rodičom, že ich na obed navštívim. Mám 19 rokov, vlastný byt v dvoch mestách rozličných štátov, jazdím na štýlovom aute a užívam si život. Pre toto všetko, som rodičov musel, ale aj chcel navštíviť.
Niekto zaklopal na dvere. Tlmene, tri krát. Srdce mi podskočilo. Kto by ma mohol zháňať, takto ráno?
Tajne som dúfal, že to bude osoba, ktorú som ešte včera chcel navštíviť ja. Moja milovaná Sofia.
Len v trenkách som prebehol halou a so srdcom v hrdle zastal pred vchodovými dverami. Videl som iba tmu, ktorá mi nič nenapovedala, no predsa sa stupňovalo tušenie a v neposlednom rade vzrušenie, ktoré som mal „kdesi vnútri“. Predvídavo som prikázal dievčaťu, ktoré stále veselo pobehovalo v kuchyni iba v luxusnom spodnom prádle, aby išlo do jednej z šiestich izieb a nevyliezla kým jej nepoviem.

Nikdy som tak rozpačito dvere neotváral. Otváral ich skôr prievan ako ja.

Prvá vec, ktorú som pocítil bola facka. Dôverne známa. Typická. Facka z hnevu ale aj z lásky. No predsa nie taká, akú vám uštedrí mama.
Nemal som slov. Neriešil som, že stojím v trenkách. Neriešil som ani to, že v niektorej z izieb je ukrytá bolestná spomienka na moju samotu. Nutné zlo, pri ktorom som si momentálne prial, aby vyletelo z okna rýchlosťou blesku. Jej prenikavé modré oči boli tým, pre čo by som urobil čokoľvek. Jej zmyselné pery a vlasy boli dôvodom, prečo dva mesiace nezaspím bez dvojitej vodky. Napriek problémom so sebou samým som to zahral sebaisto.
„Sofia. Som rád že si prišla. Poď ďalej“
-Dúfam, že nemáš nikoho doma- odvetila rýchlejšie ako som stihol zatvoriť dvere.
-Nemám náladu stretnúť jednu z tvojich zlatokopiek, ktoré si tak hojne kŕmil pred, počas aj po našom vzťahu.
„Nie“, zaklamal som pohotovo, bez ohľadu na možné následky. „Odkedy sme sa rozišli, neviem sa pozrieť na iné dievča.“
-Potešil si ma. Ja som si totiž od rozchodu užila toľko sexu, ako nikdy, všetko z pomsty k tebe. A mýlil si sa, vôbec som sa nezamilovala.
Uvedomil som si, že stále oproti nej stojím v trenkách na chodbe. „Poď dnu. Akurát si varím raňajky“
Našťastie si nevšimla cudzí kabát, ukrytý v skrini ako relikviu.
Posadila sa v obývačke, ja som si natiahol prvé veci, ktoré som zbadal. Sadol som si vedľa nej. Mal som toho toľko na srdci. Ťažilo ma viac kameňov, ako viem narátať. Dva mesiace som nevidel dievča ktoré milujem, dva mesiace som sa s ním nerozprával. A teraz tu sedí, ako modré z neba, krajšia a vitálnejšia ako predtým.

V tom som započul ako sa otvorili niektoré z dverí, ukrývajúce nechcenú myš, ktorá vám ide vyjesť okrem raňajok to, čo máte najradšej. A nemusí to robiť účelovo. Potrebuje prežiť.