Matej Siget

V tomto krátkom článku nemám v úmysle hodnotiť politické činy dvojnásobného premiéra Mikuláša Dzurindu. Mám v úmysle zdôrazniť skutočnosť, že sme sa po toľkých rokoch dočkali politikovej korektnosti, úprimnosti a ľudskosti.
 Alkoholických excesov sme mali požehnane. Či je to Slota, Cuper, smerácki bitkári alebo český prezident s povestnou virózou. Všetci majú okrem toho, že sa opili spoločnú ešte jednu vlastnosť. Vlastnosť myslieť si, že z občanov spravia volov, keď budú klamať do kamery – ešte priamo pod vplyvom alkoholu.
Toto sa zmenilo až pádom opitého Dzurindu po oslave Schusterovej 80tky. Dva stehy, noc v nemocnici, články bulváru a iných médií.
Na druhý deň sa však stalo to, čo málokto čakal. Dzurinda sa postavil pred kamery, priznal, že sa opil viac ako mal, koňačik si vypýtal cigaretu a on pri odpadkovom koši stratil rovnováhu. Že spravil hanbu nielen sebe, ale najmä svojej rodine. Že zaplatí faktúru, čo sa snáď u nás u vrcholových politikov ešte nestalo.
  Chlapské vyjadrenie, ktoré malo zatriasť najmä tými hore spomínanými pánmi. Dôkaz, že priznať sa je lepšie ako úboho klamať. Nie nepil som. Veď určite to na mne nie je vidieť, ani to zo mňa cítiť. Veď môj bezprízorný pohľad a tackanie sa je len ďalšia neznáma viróza.