Nechcel som sa unáhliť pri písaní svojich dojmov zo života v Rusku, no túžba predčila racio. Som tu dva týždne, no myslím, že už teraz som získal aký-taký prehľad, ako sa v Rusku žije, ako sa bude žiť, čo mi vyhovuje, čo ma sklamalo. Pred príchodom som mal veľké očakávania, a to nie je najideálnejšie, lebo aj malý nedostatok zamrzí.
Prvým problémom sa ukázala nie dokonalá znalosť cudzích jazykov. Niekedy mám pocit, že po anglicky vedia, no z trucu nerozprávajú. Zarážajúce však bolo, že ani na mojej univerzite, ktorá má v názve „priateľstvo národov“ a je to kultúrne a národnostne najdiverzifikovanejšia univerzita na svete, je angličtina problémom.
Nakoľko som sa sem prišiel učiť ruštinu, a moja znalosť pred príchodom bola veľmi začiatočnícka, mal som čo robiť, aby som určité veci vybavil. Správca internátu na mňa vybehol s otázkou a zvýšeným hlasom, ako si vlastne predstavujem len tak prísť a nevedieť po rusky (napriek tomu že som študentom prípravného ročníka, spolu s niekoľko tisíc ľuďmi každý rok). Keď som mu povedal, že takmer všetkému, čo hovorí rozumiem, stíchol a pomohol mi vyplniť akýsi formulár.
Byrokracia…
… je skutočne všade. Kľudne aj 5 hodinové rady, aby ste dostali podpis a mohli ísť do ďalšej, nemenšej rady. Tony papierov, nepríjemných paní, nervóznych ľudí. Doteraz som si myslel, že slovenská byrokracia je zlý sen. Omyl, je to niečo ako rozprávka. Na to, aby som mohol začať štúdium, bolo treba absolvovať lekárske prehliadky (fakt, že som to musel absolvovať aj doma nič neznamená, tlačivo z inej krajiny ako je Rusko tu neprejde).
Ordinácie ako chirurg, urológ, neurológ, dermatológ, pred každou minimálne 30 nervóznych ľudí. Celkovo som strávil čakaním v medicínskom centre 5 dní. Po dokončení som cítil satisfakciu, a včera mi bolo dopriate začať štúdium a ísť do triedy.
Hodili ma do triedy pokročilých, k čomu mi dopomohol fakt, že v internátnom byte s dvoma izbami žijem s piatimi nápomocnými Rusmi, ktorí so mnou komunikujú, a každý deň cítim, ako sa moja schopnosť rozprávať a rozumieť zlepšuje. Myslím, že si zvyknem aj na fakt, že triedu mám aj v sobotu.
Čo však celkovo Moskva?
Mesto má neopísateľnú atmosféru. Dá sa povedať, že som sa do Moskvy zamiloval. Prvý týždeň som žil v centre, to znamená, že som mal možnosť ľahšie ho spoznať. Neviem kedy naposledy som bol v zelenšom veľkomeste (a to som ich navštívil veľa). Hrá to tu farbami, pravoslávnou atmosférou, dokonca ani pochmúrne počasie nepokazí celkový dojem.
Bol som sa pozrieť aj na medzinárodnom koncerte vojenskej hudby na Červenom námestí, vrámci spoznávania ruskej kultúry, a nočnej Moskvy. Mal som zimomriavky pri svetelnej hre na chráme Vasileja Blaženého, a pri následnom veľkolepom ohňostroji. Rusi to jednoducho vedia.
Pohodlné a rýchle metro, výborná kuchyňa, široké ulice s chaotickou, no i tak funkčnou dopravou, chrámy, dážď, luxusné obchody, náhliaci sa ľudia. Neviem čím konkrétne si ma najväčšie mesto Európy, ktoré ma finančný rozpočet väčší ako Ukrajina získalo, no podarilo sa ti to, Moskva a tlieskam tvojej kreativite, a schopnosti zaujať.
Vidím, že ako som negatívne začal, tak som relatívne pozitívne skončil. A ešte jedna dobrá správa – ceny nie sú tak neznesiteľné, ako sa traduje. Pokiaľ nechcete kaviár každý deň na raňajky, nakupovať v GUM-e a baviť sa každý deň v noci v centre, resp. cestovať taxíkom, ceny sa dokážu priblížiť k našim. Popri arabskej šarme (teda kebabu) je tu celkom obľúbený dokonca český Kozel.
Posledný riadok však predsa venujem tradičnému: „všade dobre, doma najlepšie“. Pre mnohé dôvody 🙂