Celý maturitný ročník na gymnáziu sa niesol v zmysle definitívneho vyberania si vysokej školy. Ja som dlhodobo plával v snoch odísť do zahraničia, konkrétne do Moskvy.
Prečo však Moskva?
Pretože podmienky v Moskve nie sú jednoduché. Keďže som bol rozhodnutý neostať na Slovensku, chcel som si vybrať miesto, kde sa naučím jednak reč, ktorú ešte neovládam (a ruština ma veľmi zaujímala) a kde budem musieť preukázať, že na to naozaj mám. Mám pocit, že práve táto skúsenosť by mohla byť zoceľovacou skúškou. A ako najdrahšie mesto na svete, naučím sa azda aj hospodáriť s peniazmi, ako by som sa inde nenaučil. Tretí dôvod bol oveľa prozaickejší. Chcel som ísť študovať diplomaciu, a práve MGIMO je kvalitou preslávená univerzita, aj keď mnohokrát zatracovaná pre jej minulosť. Nikde však jazyky neučia tak, ako práve tam.
Začal sa teda kolotoč mailovania, rozhodovania sa. Nakoniec som rozhodol neštudovať v angličtine, a teda nastúpiť na MGIMO, ale ísť na prípravný kurz, kde sa naučím po rusky, a budem v tomto jazyku aj študovať. Vybral som si teda najlepšiu alternatívu predgraduálneho kurzu, na Univerzite Priateľstva národov (RUDN), kam ma prijali. Po roku uvidím, či ostanem alebo sa presuniem na školu o pár ulíc vedľa. Myslím však, že meniť už nebudem. Ako zadné dvierka som si však podal prihlášky aj na Slovensku, obe skončili prijatím, mám teda zadné dvierka.
Prečo som sa však rozhodol neostať doma? Áno. Dôvod je uplatnenie sa v budúcnosti. Napriek mnohým argumentom verím, že záleží, akú školu vyštudujem. A verím, že sa zamestnávateľ v zahraničí bude riadiť tým, či niekto študoval v Bratislave, alebo v Moskve. Či už je to ranking univerzity, alebo čisto záležitosť zvučnejšieho mesta. Okrem jedného alebo dvoch spolužiakov ostali všetci tu. Je to však podľa mňa škoda, pri možnostiach dneška a pri potrebe byť dravý, skúsený, a pri potrebe spoliehať sa sám na seba, čo sa 2000 kilometrov od domova určite naučím 🙂
V septembri nastupujem a verím, že túto dobrovoľne náročnú cestu zvládnem.