Skúsil som napísať poviedku (možno aj na pokračovanie), čo som ešte nikdy nerobil. Chcel som vedieť, ako mi to ide. Budem preto rád, ak vaše pocity napíšete dolu, do diskusie.
Bolo pol druhej ráno, keď ma zobudil jej hlas. Stála nado mnou, obzerajúc si ma ako atrakciu z cirkusu.
So záujmom mi pošepla do ucha: „Prečo spíš, keď si mi sľúbil, že sa celú noc budeme rozprávať?“. Za iných okolností by som sa potešil spoločnosti. Za okolnosti, kedy by som aspoň vedel, kto vedľa mňa vlastne leží. Vôbec neviem, čo je toto dievča zač. Viem o nej iba základné veci, klišé, zoznamovacie nuansy. Je to iba hmota, ktorá mi pomáha zabudnúť…
Sú to už tri dni čo som nebol vonku. Nevidel som denné svetlo, ktoré ma opantáva a necítil som pohyby januárového vetra, ktoré som za normálnych okolností bezmedzne miloval. Každý deň ten istý príbeh, mení sa akurát polovica hereckého obsadenia tejto komédie. Vždy je to tá ženská časť. Cítim sa ako stálica, ako hviezda, ktorá určuje úlohy a robí konkurzy.
Chýba mi. Sú to už dlhé dva mesiace, čo sme sa vôbec nevideli a neboli sme v kontakte. Vraj pre “pokoj nás oboch”. Aké absurdné, no nie? To že nemôžem vidieť dievča ktoré milujem, mi na šťastí ani pokoji duše nepridáva, naopak ma oberá o chuť zmysluplne žiť a vystrčiť nohu z domu.Odpadkový kôš je preplnený a čakám kedy sa zrúti ako domček z karát. Cítim sa ako bezdomovec, v luxusnom byte, ktorý si ho vychutnáva, no je mu vlastne väzením.
Toto sa nemuselo stať. Nič z tohto nemuselo byť skutočnosťou, keby ma bola počúvala ešte predtým, ako sme sa do seba šialene zamilovali . Keby bola bývala počúvala moje nekonečné monológy o tom, aké dôležité je pre mňa štúdium v zahraničí, a aké ťažké pre nás bude vidieť sa 2 krát mesačne, plus semestrálne prázdniny, v mojom prípade zvyčajne mesiac, ktorý si môžem dovoliť stráviť tu, doma. Napriek tomu sme sa zamotali do tejto siete obaja a veľmi rýchlo. Ako sardinky, ktoré nemajú šancu dostať sa von úplne v poriadku. Vedel som, že vzťahy na diaľku nemôžu fungovať, vedela to i ona, ale nedali sme si povedať.
Nemôžem za to, že som si v cudzom meste našiel zmyselnú, mladú cudzinku. Čisto fyzické opojenie, sotva sme si rozumeli. Napriek tomu, že som mal výčitky svedomia, som pachtil po ženskom dotyku. Našiel som si naivné dievča, ktorému neprekážalo, že si s ním robím čo chcem. Na cudzincov tu vždy leteli a ja som túto vedomosť nepekne využil.
Dozvedela sa to. Alebo som jej to sám mimovoľne prezradil? Spomienky na toto obdobie som úpenlivo mazal litrami alkoholu. Úspešne. Bezbolestne. Pár dní v nemocnici, na výplachu. Dnes sú od toho dva mesiace. Dlhé mesiace odlúčenia. Som v rovnakom meste ako ona, som u seba doma, kde sme si dokazovali lásku kadejakými, aj šialenými spôsobmi. No napriek tomu sa nesmieme vidieť a ja strácam drahocenný čas s cudzími dievčatami, ako aj teraz. A chcú sa rozprávať. Chcú sa jej podobať, no nikdy to nedokážu. Ona jediná narušila môj bohémsky spôsob života a ona jediná mala právo viesť somnou dlhé intelektuálne rozhovory. Fakt, že som potreboval fyzické dodanie síl ma priviedlo na slepú kolaj. Potegovaný vlak, ktorým sa zveziete iba principiálne, z nutnosti.
Už som si ju vymazal z mobilu aj zo sociálnych sietí. Jediný možný kontakt je ísť za ňou. Viem vôbec kde býva? A čo ak má iného, tak ako ja iné? I keď by išlo len o fyzično, ako v mojom prípade? U báb je to iné. My muži máme právo užívať si. My sa popri týchto veciach nezamilujeme, tak ako vy.
Pred spaním som si doprial dvojitú vodku a horúcu vaňu. Zajtra za ňou určite pôjdem…
Každý Váš názor je dôležitý, Ďakujem vopred za jeho vyjadrenie