V prvom rade musím upozorniť že môj názor je pravdepodobne minoritný a čakám že veľa ľudí ma bude v komentároch atakovať. To mi však neprekáža, keďže si za svojím názorom stojím.
Začnem obľúbenou vetou psičkárov, ktorá znie, že za bojovnosť (resp. zlú povahu) psa môže jedine majiteľ. Už tu nesúhlasím. Nemusím byť kynológ (aj keď pochádzam z veľmi kynologickej rodiny) aby som vedel, že psy boli šľachtené na isté účely. Tak, ako sa formovali psy spoločnícke, tak sa šľachtili psy, ktoré mali slúžiť na boj, ochranu majetku, ochranu osôb. Jednoducho silné, neraz agresívne psy. A tieto pudy budú mať v sebe aj po výchove. Nehovoriac o tom, že tá často chýba. A potom sa deje čo sa deje. Inak rodinný miláčik sa zakusne do tváre dieťaťu, trhá iných psov, napadne suseda…
Druhou vecou je prostý fakt. Kto si najčastejšie kupuje tieto plemená? Koho najčastejšie vidíte s rotvajlerom, pitbullom, s bullteriérom alebo argentínskou dogou? Nie sú to práve ľudia, ktorý si potrebujú niečo dokázať? Nie sú to práve tí, ktorý chcú svojím psom nahnať hrôzu a sami sebe zvyšujú rešpekt? Sú. Iste nebudem tvrdiť že si ich nikdy nekúpia rodiny, jemné ženy alebo seniori. Ale je to skutočne zanedbateľný počet.
Útoky bojových plemien nie sú rozhodne výnimočným javom v spoločnosti, aj keď sa niektorí ľudia tvária že to tak je. Musíme si uvedomiť, že nie každý útok je zaznamenaný, a nie každý končí smrťou, to znamená nie je na titulkách bulvárnych plátkov. Oproti iným plemenám práve tie, ktoré sa radia medzi bojové, chtiac-nechtiac vedú štatistiky útokov s najhorším koncom. Napriek tomu, že môžu mať lepšieho majiteľa ako zlatý retriever. Pri ňom mi snáď tiež nebudete tvrdiť, že jeho dobrota a spoločenskosť je iba kvôli majiteľovi.
Čo robiť? Nehovorím že je najlepšie riešenie zakázať ich chov, aj keď v mnohých vyspelých krajín sa tak pri niektorých plemenách stalo. Môj osobný návrh je riešiť to inak. Zakázal by som ich chov osobám psychicky narušeným. To znamená, ako pri zbrojnom preukaze, robil by som psychotesty. Veď je rovnaké riziko nechať pobehovať krvilačného psa patriaceho narušenému človeku, ako nechať bláznovi pištoľ. Druhá vec by bola zavedenie povinného výcviku. Keď sa už alibizuje, že to je všetko na majiteľovi, nech majú všetci rovnaké podmienky. To znamená základný výcvik poslušnosti. Možno by sme predišli mnohým útokom a agresii. Som si viac ako istý. Nebezpečná „hračka“ v hlúpych rukách je rizikom pre celú spoločnosť.